Ježiš a jeho učeníčky: Návrat k Božiemu zámeru

Keď sa pozrieme späť na dejiny, vidíme dlhé stáročia, počas ktorých boli ženy odsúvané na okraj, zaraďované pod mužov a považované za menej hodnotné. Dôvod bol často jednoduchý: fyzická sila, spoločenská štruktúra a nepochopenie Božieho zámeru. Niektorí dokonca poukazovali na poradie stvorenia – že muž bol prvý, že žena bola „z rebra“, a preto vraj nižšia. Ale Biblia rozpráva celkom iný príbeh. Príbeh, v ktorom prvotná nerovnosť nevznikla pri stvorení, ale až pri páde. A tento stav nie je Božím cieľom, ale bolesťou, ktorú Kristus prišiel uzdraviť.

Hebrejčina nám to odhaľuje s úžasnou presnosťou. Žena je nazvaná ezer kenegdo (Gn 2,18) – „pomoc rovnocenná“, „protiľahlá opora“, nie niekto menší, ale niekto, kto stojí oproti ako rovný partner, aby spolu tvorili jednotu. A keď Boh uvádza ženu do bytia, nerobí to z hlavy, aby vládla, ani z nohy, aby bola ušliapaná, ale z boku – z miesta blízkosti, vzťahu a ochrany. Slovo cela, bok, sa v celej Biblii spája s posvätnými priestormi, miestom Božej prítomnosti, nie s menejcennosťou.

Až pád prinesie narušenie. Boh hovorí Eve: „Po mužovi budeš túžiť, ale on bude panovať nad tebou.“ Je to opis dôsledku, nie Boží zámer. Zlomený vzťah vytvára hierarchiu. Strach nahrádza jednotu. Pýcha nahrádza vzájomnosť. A svet podľa toho začína fungovať.

Tu však prichádza Kristus – nový Adam, ktorý obnovuje to, čo sa v Edene pokazilo. A práve v jeho vzťahu k ženám vidíme, ako zmýšľa Boh, keď tvorí človeka ako muža a ženu.

Jedno z najpôsobivejších miest je jeho poverenie žien byť prvými svedkami vzkriesenia. V kultúre, kde svedectvo ženy pred súdom nemalo váhu, dáva Ježiš najdôležitejšiu správu v dejinách tým, ktorým muži nedôverovali. Ale ešte hlbšie ide to, čo nachádzame v evanjeliách počas jeho pozemského života.

Lukáš píše s absolútnou jasnosťou:

„A s ním boli aj Dvanásti a niektoré ženy: Mária zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem démonov, Jana, manželka Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnoho iných, ktoré mu slúžili zo svojho majetku“

Lk 8,1–3

Ženy tu nie sú na okraji, nie sú náhodným doplnkom. Sú medzi jeho učeníctvom. To grécke slovo mathetes označuje žiaka, nasledovníka, učeného človeka, nie niekoho, kto len „pomáha“ v pozadí.

Mária z Betánie je potom azda najkrajším obrazom toho, čo Ježiš robí.

„Mala sestru menom Mária, ktorá si sadla k Pánovým nohám a počúvala jeho slovo“

Lk 10,39

Sedieť pri nohách rabína bolo privilégiom učeníkov – mužov, ktorí sa pripravovali na službu slovom. Žena tam nemala čo hľadať. A predsa Mária sedí, a Ježiš to nielen toleruje, ale potvrdzuje:

„Mária si vyvolila dobrý podiel“

Lk 10,42

Ježiš tu nerobí tichú toleranciu, ale verejný proti systémový výrok: žena má právo byť učeníkom, poslucháčom, teologičkou, nasledovníčkou.

Preto nie je prekvapivé, že práve ženy stoja pri kríži, keď muži utekajú. Práve ženy prvé prichádzajú k hrobu. A práve ženy sú prvým hlasom evanjelia po vzkriesení. Matúš to opisuje takto:

„Vtedy im Ježiš povedal: Nebojte sa! Choďte a oznámte mojim bratom, aby odišli do Galiley; tam ma uvidia!“

Mt 28,10

Toto je prvé poverenie po vzkriesení. Toto je misia. A nesú ju ženy.

Skutky apoštolov ukazujú rovnaký obraz.

„Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami a s Máriou, matkou Ježišovou“

Sk 1,14

Ženy sú súčasťou duchovnej štruktúry cirkvi od prvej hodiny. A Pavol v Liste Rimanom 16 menuje celý rad učeníčok, služobníčok a spolupracovníčok, medzi nimi aj Juniu, ktorú nazýva „významnou medzi apoštolmi“ (Rim 16,7).

Keď sa však vrátime späť k symbolike boku, vidíme ešte niečo hlbšie. Ján opisuje, že keď vojak prebodol Ježišov bok, „hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19,34). To nie je len biologický detail. Krv a voda sú symboly zmluvy, očistenia a nového života. A tak ako z boku prvého Adama povstala žena, jeho rovnocenná partnerka, z boku Krista povstáva nový ľud, nové stvorenie, nová rodina Božích synov a dcér. Kristus obnovuje pôvodný poriadok, v ktorom muž a žena stoja pri sebe, nie nad sebou.

Ježišove učeníčky tak nie sú výnimkou, ale predzvesťou.

Nie sú kultúrnym ústupkom, ale božským návratom k pôvodnému zámeru.

V jeho učení, správaní, vzťahoch aj povolaní vidíme svet, kde žena nie je bremenom, ale požehnaním, nie tieňom, ale svetlom, nie nižšou bytosťou, ale ezer kenegdo – rovnocennou pomocou, oporou, partnerkou, bez ktorej by ani muž nebol celok.

Kristus obnovuje Eden.

A v tej obnove vracia žene presne to miesto, ktoré jej od začiatku patrilo.

Učeníčka pri jeho nohách. Svedkyňa pri jeho hrobe. Spolupracovníčka v jeho diele. Dcéra, ktorú povoláva menom.

Haleluja, mám z toho radosť!!!