Hovoríme zo zvyku – alebo z viery?

Zamyslenie nad tým, ako naše slová tvoria náš svet

Človek má zvláštnu tendenciu opisovať svoju realitu. Hovoríme, ako sa cítime, čo máme, čo nám chýba, čo funguje a čo nie. No práve v tom spočíva naša slabosť. Miesto toho, aby sme slovami vytvárali budúcnosť, len reprodukujeme prítomnosť.

Ako by to znelo inak, keby sme sa naučili hovoriť nie z toho, čo vidíme, ale z toho, čomu veríme?

Jedna myšlienka to vystihuje veľmi presne. Nepamätám si, kde som to počul, ani kto to povedal, ale tá myšlienka sa mi zaryla pod kožu. Odvtedy sa k nej stále vraciam.

Ľudia častejšie vyslovujú to, čo zažívajú, než to, v čo dúfajú.

Ale čo ak práve toto je dôvod, prečo sa nič nemení?

Biblia učí, že viera nie je len vnútorný postoj, ale aj jazyk.

„Viera je podstatou toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebrejom 11:1).

Viera hovorí dopredu. Nečaká, kým sa veci zmenia – hovorí, ako keby sa už zmenili. A práve v tomto je obrovský rozdiel medzi tým, čo žijeme prirodzene a čo je nadprirodzené.

Boh stvoril svet slovom. Nepotreboval hmotu, len povedal: „Nech je svetlo“ – a svetlo bolo. On sám nepopisoval tmu, hoci bola prítomná. Povedal to, čo chcel, nie to, čo videl. A my, ako stvorení na Jeho obraz, sme pozvaní robiť to isté: nehovoriť z frustrácie, ale z viery. Nie z únavy, ale z dôvery. Nie z deficitu, ale z Božieho zasľúbenia.

Ježiš išiel ešte ďalej:

„Ak niekto povie tomuto vrchu: Zdvihni sa a vrhni sa do mora, a nepochybuje vo svojom srdci, ale verí, že sa stane, čo hovorí, bude mu to dané“ (Marek 11:23).

Tu vidíme jasný princíp: hovor – ver – uvidíš. Nie: uvidíš – potom uveríš – a až potom to povieš.

Náš jazyk je nástroj. Biblia dokonca hovorí, že

„smrť i život sú v moci jazyka“ (Príslovia 18:21).

Slová môžu lámať aj dvíhať. Môžu len pomenovávať, alebo formovať. A tu sa rozhoduje, či naše vyznania zostanú iba opisom života, alebo sa stanú nástrojom pre zmenu.

Viera nie je popretie reality, ale vnesenie vyššej reality do tej pozemskej. Keď niekto povie „Som uzdravený v mene Ježiš“, nie je to naivné prehliadanie bolesti, ale vyznanie, ktoré sa opiera o Božie zasľúbenia. Keď niekto povie „Boh sa postará o moje potreby“, nerieši prázdny účet ilúziou, ale dôverou v Toho, kto je verný.

Možno je čas prestať stále len hovoriť, ako veci sú – a začať hovoriť, ako môžu byť. Možno Boh čaká, kým začneme vyznávať Jeho slová, nie svoje pocity.

Lebo niekedy to najväčšie víťazstvo nepríde, keď sa niečo stane – ale keď niečo povieme, a tým sa to začne diať.

Väčšina ľudí hovorí, čo už má.

Ale Boh volá ľudí, ktorí budú hovoriť to, čo ešte nemajú – a tým to privedú k životu.

Preto dnes možno potrebuješ prestať opakovať diagnózu, ekonomickú situáciu, pocity či neúspechy – a začať hovoriť Božie prisľúbenia nad svojím životom.

Pretože keď hovoríš to, čo Boh hovorí – nebudeš len hovoriť, čo máš,

ale budeš mať to, čo hovoríš.

„Verím, že Boh má pre môj život plán.

Vyznávam, že moje telo patrí Bohu a je uzdravené.

Moje potreby sú naplnené, pretože som Jeho dieťa.

Nehovorím podľa okolností, ale podľa pravdy Jeho Slova.

Môj jazyk nie je len opisom skutočnosti, ale nástrojom viery.

A preto budem mať to, čo hovorím – v mene Ježiš.

A tak hovorí Pán — domov dôchodcov, ktorý dnes vyzerá ako čakáreň na smrť, sa stane domom zázračného uzdravenia. Z celého Slovenska sem budú prichádzať ľudia, aby našli obnovu, silu a život. Boh tam pripravuje dom, kde sa zlomené telá aj srdcia budú uzdravovať a kde Jeho moc bude zjavná v každom kúte. Amen.“