Hlad, ktorý Boh nikdy neignoruje

Poznám to veľmi dobre — jem, aj keď nie som hladný. Nie preto, že by som potreboval výživu, ale preto, že mám chuť. Niekedy je to len zvyk, inokedy len pohodlie. Však kto z nás to nezažil? V prirodzenom svete jeme, aj keď nepotrebujeme.

Ale v duchovnom svete je to celkom inak: v Božom kráľovstve sa nasýtia len tí, ktorí sú hladní.

Ježiš povedal:

„Blahoslavení sú tí, ktorí hladujú a smädia po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“

(Matúš 5:6)

Tento verš nie je o tých, ktorí sa cítia duchovne silní a sebestační. Je o tých, ktorí cítia prázdno, túžbu, vnútorný hlad po Bohu. Po Jeho pravde, prítomnosti, spravodlivosti. Ježiš neoslavuje stav nasýtenia, ale stav túžby. To, čo mnohí z nás nechcú cítiť — hlad, smäd, nedostatok — On vyhlasuje za požehnanie. A sľubuje, že ho naplní.

Duchovná spokojnosť môže byť nebezpečná. Môže sa tváriť ako pokoj, ale v skutočnosti nás môže ukolísať do pasivity. Spokojnosť často znamená, že sme si postavili duchovný strop, že nám stačí to málo, čo už máme. Ale hlad po Bohu je znakom života. Znamená, že ešte dýchame, ešte hľadáme, ešte počujeme volanie Ducha.

A čo je najkrajšie — tento hlad si nevytvárame sami.

Ako hovorí Ježiš v Jánovi 6:44:

„Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec.“

To znamená, že ak v sebe cítime túžbu po Bohu, nie je to z nás. Je to dôkaz, že Boh už v nás pôsobí. Duch Svätý nás volá, prebúdza v nás hlad po niečom, čo tento svet nedokáže ponúknuť.

Ten hlad nie je trest. Nie je to znak, že Boh je ďaleko. Práve naopak. Je to dôkaz, že je veľmi blízko. Že sa chystá sýtiť, obnovovať, napĺňať.

A predsa, tento hlad nebude nikdy celkom ukojený — aspoň nie tu. Každý dotyk Božej prítomnosti v nás roznecuje ešte väčšiu túžbu. A to je v poriadku.

Plné nasýtenie príde až pri Baránkovej svadobnej hostine. Dovtedy ďakujme za hlad. Je to požehnanie. Je to dôkaz, že patríme Bohu, a že nás nenechá hladovať nadarmo.