Boh sa nezmenil, ale my áno

Sú chvíle, keď sa pristihnem, že sa neviem zbaviť jednej otázky.

Ak je Boh ten istý včera, dnes i naveky, prečo dnes nevidíme také zázraky, ako keď Peter zdvihol chromého a on hneď vstal? Prečo sa to nedeje aj teraz, veď Boh predsa nezoslabol?

„Peter povedal: Striebro ani zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského, vstaň a choď! A chytil ho za pravú ruku a pozdvihol ho. A hneď sa mu upevnili nohy a členky.“

Skutky 3:6–7

Ten verš je nádherný. V tej krátkej vete sa odohráva niečo obrovské – Boh sa dotýka človeka, ktorý celý život nemohol chodiť, a v jednom okamihu mu vracia nielen zdravie, ale aj dôstojnosť, nádej a smer. A predsa, keď sa pozrieme okolo seba, zdá sa, akoby sa niečo z tejto sily vytratilo. Lenže možno nie Boh, ale my sme sa zmenili.

Boh je stále ten istý

„Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes, i naveky.“

List Hebrejom 13:8

Boh sa nemení. Jeho moc, láska ani túžba po človeku sa nezmenili. To, čo sa však mení, je duchovná atmosféra. V čase apoštolov bolo všetko čerstvé, jednoduché, priame. Ľudia verili, že keď Peter povie „vstaň a choď“, deje sa to. Dnes je svet presýtený hlukom, rozptýlením, pochybnosťami a ľudskými interpretáciami.

Nie Boh je vzdialený — my sme sa vzdialili.

Boh koná inak, ale stále s rovnakým cieľom

Ježiš uzdravil desať malomocných, ale iba jeden sa vrátil a poďakoval.

„Jeden z nich, keď spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa, hlasno velebil Boha, padol na tvár k Ježišovým nohám a ďakoval mu. Bol to Samaritán. Ježiš povedal: ‚Nie desiati boli očistení? Kde sú tí deviati? Nikto sa nevrátil, aby vzdal Bohu slávu, iba tento cudzinec? ‘A jemu povedal: ‚Vstaň a choď! Tvoja viera ťa zachránila.‘“

Lukáš 17:15–19

Tí deviati dostali zázrak pre telo. Jeden dostal zázrak pre dušu. Boh nerobí menšie zázraky – len iné. Zázrak uzdravenia duše je niekedy hlbší než uzdravenie tela. A Boh vie, kedy čo človek potrebuje.

Keď sa zázrak nestane hneď

Aj apoštol Pavol prosil o uzdravenie, a nedostal ho. Nie preto, že by Boh nemohol, ale preto, že mal väčší zámer.

„Aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný tŕň do tela, posol satana, aby ma bičoval, aby som sa nepovyšoval. Trikrát som prosil Pána, aby to odo mňa odstúpilo, ale on mi povedal: ‚Stačí ti moja milosť, lebo moc sa dokonáva v slabosti.‘“

2. Korinťanom 12:7–9

Niekedy Boh nezmení okolnosti, aby mohol zmeniť nás. Nie preto, že by nás chcel nechať trpieť, ale preto, že v slabosti sa rodí sila, ktorú by sme inak nikdy nepoznali. Zázrak nie je vždy v tom, že Boh odstráni tŕň, ale že nás udrží stáť, aj keď ho cítime.

Boh robí zázraky – len niekedy nevyzerajú ako vtedy

Dnes možno nevidíme chromých vstávať na ulici, ale vidíme ľudí, ktorí vstávajú z beznádeje, odpúšťajú, menia sa, odpútavajú sa od závislostí, učia sa znovu veriť. To všetko sú zázraky – tiché, neviditeľné, ale rovnako Božie.

„Hospodin uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje ich rany.“

Žalm 147:3

Boh sa nezmenil. Jeho moc neochabla, Jeho Duch neodišiel. Ale my sme sa zmenili – naša viera, prostredie, zameranie. Možno preto sa dnes zázraky nedejú pred zrakom davov, ale v tichu srdca, kde Boh stále robí to isté, čo kedysi – uzdravuje, dvíha, obnovuje a volá človeka späť k sebe.

A tu by to mohlo skončiť. A úprimne – mnohí by to tak aj nechali. Z teologického hľadiska to sedí, všetko dáva zmysel, Boh je ten istý, pravidlá sa len prispôsobili.

Ale niečo vo mne kričí, že je to príliš hladké.

Príliš bezpečné.

Príliš pohodlné.

Ako keby sme tú loptu namiesto rany na bránu len odkopli do autu – elegantne, s vysvetlením, ale bez víťazstva.

A ja sa pýtam: Naozaj toto je to, kam sme sa mali dostať?

Naozaj Boh, ktorý dvíhal mŕtvych a otváral oči slepým, dnes len ticho sleduje, ako hľadáme výhovorky pre absenciu moci?

Nie. To nie je ten Boh, ktorého poznám z Písma.

To nie je Boh, ktorému som uveril.

Ja som uveril Bohu, ktorý stvoril vesmír jediným slovom, ktorý je svätý, vzácny, čistý a plný lásky.

Jeho dotyk premieňa, Jeho prítomnosť spaľuje všetko nečisté, Jeho slovo oživuje mŕtvych.

Takému Bohu som uveril.

Pravda je: nie, nie je to v poriadku.

Nie je v poriadku, že cirkev sa zmierila s bezmocnosťou.

Nie je v poriadku, že čítame o ohni Ducha Svätého, ale dnes sa uspokojíme s iskrou.

Nie je v poriadku, že slovo „zázrak“ sa zmenilo na metaforu.

Boh sa nezmenil — to nie je fráza. To je obžaloba voči nám, že sme si zvykli žiť v „duchovnom komforte“. Ako keby sme si povedali: „No, kedysi to bolo iné… dnes to už nejde.“ Ale to nie je viera, to je rezignácia oblečená do teológie.

Kde sa to teda stratilo?

Nie v Bohu.

Nie v nebi.

Stratilo sa to v kompromisoch.

V prvotnej cirkvi neexistovalo „pol na pol“.

Buď patríš Kristovi — alebo svetu.

Buď sa modlíš, kým nebo nezostúpi — alebo to len skúšaš, kým ťa to neprestane baviť.

Buď veríš, že Duch Boží je živý — alebo sa uspokojíš s tým, že máš len text o ňom.

Nie, to nie je v poriadku.

Nie je v poriadku, že sa uspokojíme s tichom a potom si ho teologicky ospravedlníme.

Ale ešte nie je koniec

Boh sa nezmenil, a ani Jeho túžba konať nie. Len čaká na ľudí, ktorí sa neuspokoja. Na takých, čo povedia: „Nechcem len hovoriť o Duchu Svätom, ja Ho chcem zažiť. Nech to stojí čokoľvek.“

Nie tých, čo majú všetko v poriadku, ale tých, čo nechcú byť v poriadku, ak Boh nekoná. Takých, ktorí povedia:

„Neopustím Ťa, ak ma nepožehnáš.“

1. Mojžišova 32:27

Toto je bod, kde sa zázraky vracajú. Nie tam, kde sa vysvetľujú, ale tam, kde sa znovu vyprosujú.

Boh nepotrebuje našu obranu.

Nepotrebuje, aby sme Jeho mlčanie vysvetľovali ako „iný spôsob konania“.

On nepotrebuje PR oddelenie, ktoré z Jeho moci spraví poéziu.

On chce vieru, ktorá sa nebojí postaviť medzi nebo a zem a povedať: „Bože, ak si ten istý, ukáž to znova. Nie pre mňa – pre Tvoje meno.“

Lebo nie je normálne, že sa cirkev bojí modliť za uzdravenie. Nie je normálne, že sa kázne menia na motivačné prejavy. Nie je normálne, že hovoríme o Duchu Svätom, ale keď by sa niečo nadprirodzené naozaj stalo, väčšina by sa zľakla.

Stratili sme oheň, nie Boha

Boha neubudlo. Ale nášho ohňa ubudlo. Prví kresťania riskovali život, aby sa dotkli neba. My dnes riskujeme len to, že nás niekto označí za „fanatikov“. A tak sa radšej usmejeme, povieme „Boh je láska“ —a ideme ďalej, hoci vieme, že niečo nie je v poriadku.

Niektorí hovoria: „To bola iná doba.“

Nie, to bol iný druh odovzdanosti.

Ich modlitby neboli dlhšie než naše, ale horeli.

Ich viera nebola silnejšia, ale čistejšia.

My dnes hľadáme spôsob, ako sa „dotknúť Boha bez toho, aby sme sa zmenili“.

Ale to nejde. Boh sa dotýka len tých, čo sú ochotní nechať všetko zhorieť.

Ak sa niečo nezmení, zázraky zostanú len v knihách

Nie preto, že by Boh skončil s konaním, ale preto,

že sme prešli na inú menu,

symboly namiesto moci,

slová namiesto ohňa,

štruktúry namiesto života.

A tak si hovoríme, že Boh koná „iným spôsobom“.

Nie!!!

My sme začali veriť inak.

Začali sme veriť tak, aby to nič nestálo, aby sa nič nezmenilo, aby nás to nezabolelo.

Ale nebo sa nehýbe pre pohodlných. Hýbe sa pre tých, čo sa rozhodli nežiť bez ohňa.

„Neopustím ťa, ak ma nepožehnáš.“

1. Mojžišova 32:27

To povedal Jákob, keď zápasil s Bohom. A Boh ho požehnal – ale až potom, čo mu zmenil meno a zlomil bedro. Možno preto dnes nevidíme viac zázrakov —lebo chceme požehnanie, ale bez zlomenia.

Záver, ktorý nie je uzavretý

Nie, nie je to v poriadku.

Nie je v poriadku, že sme si zvykli na ticho.

Nie je v poriadku, že sa Božia moc zmenila na spomienku.

Ale možno to nie je koniec.

Možno je to len chvíľa predtým, než Boh znova zatrasie cirkvou, aby oddelil popol od ohňa. A keď sa to stane, tí, čo ešte horia, budú stáť – nie preto, že sú dokonalí, ale preto, že nevedia žiť bez ohňa, bez Ducha, bez Boha.

Toto je volanie do boja.

Nie proti svetu.

Nie proti ľuďom.

Ale proti vlažnosti, proti spánku duše, proti tichému kompromisu, ktorý zabíja vieru.