Atlas mrakov

Film, ktorý ma nechcel pustiť

6:02

Sú filmy, ktoré dopozeráš a ideš ďalej. A potom sú filmy, pri ktorých po záverečných titulkoch len sedíš a cítiš zvláštny nepokoj, akoby sa ti niečo vo vnútri snažilo dopovedať myšlienku, ktorú ešte úplne nechápeš.

Presne tak na mňa pôsobil Cloud Atlas.

Pamätám si, že keď som ho videl prvýkrát, mal som pocit, akoby som polovicu filmu nepochopil. Nie preto, že by bol hlúpo zamotaný, ale preto, že sa na mňa valilo priveľa vrstiev naraz. Šesť príbehov. Rôzne obdobia. Tie isté tváre v iných životoch. Náhle prestrihy medzi storočiami. Hudba, ktorá vo mne vyvolávala zvláštny tlak a melanchóliu, akoby som si spomínal na niečo dávno zabudnuté.

A tak som si ho pustil znovu.

A potom ešte raz.

V krátkom čase som ho videl asi šesťkrát, pretože som mal neustále pocit, že mi niečo uniká. Že pod povrchom toho filmu je ešte niečo ďalšie. Niečo, čo cítim, ale neviem pomenovať.

Práve v tom je Atlas mrakov výnimočný. On sa nesnaží byť len filmom. Pôsobí skôr ako sen alebo zvláštna spoveď o ľudstve, ktorá sa opakuje naprieč časom.

A aj preto ma fascinovalo, kto za tým filmom stojí. Režírovali ho Lana Wachowski a Lilly Wachowski spolu s Tom Tykwer. Wachowski boli kedysi známi ako „bratia Wachowski“, tvorcovia Matrixu, / k tomu sa určite ešte dostanem / no dnes ich svet pozná ako sestry Wachowski. A úprimne? Presne pri Atlase mrakov cítiť, že ho tvorili ľudia, ktorí rozmýšľajú inak. Nie lineárne. Nie bezpečne. Film miestami balansuje medzi genialitou, chaosom, spiritualitou a čistým sci-fi šialenstvom.

A práve to ma na ňom priťahovalo.

Postupne som začal cítiť, že všetky tie príbehy hovoria vlastne o jednej veci:

silní požierajú slabých.

V každej dobe.

Len sa menia kulisy.

Raz sú to otrokári, inokedy korporácie. Potom vlády, technológia alebo celé systémy, ktoré premieňajú ľudí na palivo pre niečo väčšie. Čím viac som nad filmom rozmýšľal, tým viac som mal pocit, že Atlas mrakov vlastne neukazuje budúcnosť. Ukazuje vzorec, ktorý sa opakuje stále dokola.

A asi najviac ma zasiahla línia Neo Soulu.

Ten moment s „mydlom“ vo mne zostal veľmi dlho. Nie kvôli samotnému šoku, ale kvôli tomu, čo symbolizoval. Spoločnosť, ktorá už človeka nevníma ako bytosť, ale ako surovinu. Ako niečo, čo sa dá spracovať a znovu použiť.

A čím viac som nad tým rozmýšľal, tým viac som si uvedomoval, že film tým možno vôbec nehovorí o sci-fi budúcnosti.

Možno hovorí o nás.

Pretože ľudí sme „spotrebovávali“ vždy. Otroci stavali ríše. Robotníci obetovali životy továrňam. Vojaci zomierali za záujmy mocných. A moderný človek často premieňa vlastný život, zdravie a energiu na čísla, výkon a peniaze.

Neo Soul len zobral túto myšlienku a prestal ju skrývať za pekné slová.

Ale Atlas mrakov nie je len temný film.

V každej časovej línii existuje niekto, kto sa pokúsi ten cyklus prerušiť. Niekto, kto odmietne ďalej žiť tak, ako mu systém prikazuje. A možno práve preto ten film nepôsobí depresívne. Skôr melancholicky. Akoby hovoril, že dejiny sa síce opakujú, ale stále existuje nádej, že človek môže spraviť niečo správne.

Obrovskú zásluhu na tom majú herci.

Tom Hanks bol pre mňa neuveriteľný. Raz je smiešny, inokedy desivý, potom obyčajný, zlomený alebo dobrý. Od šialeného spisovateľa cez doktora, ktorý trhá pacientovi zuby, až po Zachryho — jednoduchého pastiera kôz, ktorý sa nakoniec stane hrdinom vlastnej malej rozprávky.

A práve Zachry ma zasiahol asi najviac.

Nie je silný. Nie je vyvolený. Bojí sa. Pochybuje. Robí chyby. Je obyčajný. A možno práve preto pôsobí skutočne. Atlas mrakov totiž nehovorí, že svet zachránia dokonalí ľudia. Skôr že niekedy stačí, keď obyčajný človek v jednej chvíli prekoná vlastný strach.

A ten soundtrack…

Doteraz neviem úplne opísať, čo vo mne vyvoláva. Nie je len krásny. Je zvláštny. Akoby v sebe niesol smútok za niečím, čo človek nikdy nezažil, a pritom mu to chýba. Keď hrá Cloud Atlas Sextet, mám pocit, akoby sa všetky tie príbehy, životy a emócie na chvíľu spojili do jednej ozveny.

Nie všetko v tomto filme funguje dokonale. Niektoré línie sú silnejšie než iné. Občas je film chaotický, občas príliš ambiciózny a niekedy balansuje na hrane gýča.

Ale možno práve preto ho nedokážem dostať z hlavy.

Dnes vzniká obrovské množstvo sci-fi filmov, ktoré sú technicky dokonalé, drahé a vizuálne ohromujúce… no po pár dňoch z nich nezostane nič.

Atlas mrakov je presný opak.

Možno nie je dokonalý.

Ale zostal vo mne.