Alien

 Temnota, ktorá prežila aj šum VHS

O Alienovi by sa dalo písať veľmi veľa. Je to legenda. Strašidelná, temná, nepríjemná, ale legenda.

Film, ktorý nestojí len na príšere, ale na atmosfére, tichu, strachu z neznámeho a pocite, že vo vesmíre možno nie sme sami — a ak áno, nemusí to byť dobrá správa.

Veľa sa už napísalo o samotnom filme, o jeho vplyve na sci-fi horor, aj o H. R. Gigerovi, ktorý vytvoril jedného z najdesivejších tvorov filmovej histórie.

Giger bol unikát. Jeho Alien nevyzeral ako obyčajné monštrum. Bol to biomechanický nočný sen. Niečo medzi strojom, hmyzom, démonom a zlou myšlienkou, ktorá dostala telo.

Legenda zo školskej jedálne

Prvého Aliena natočili v roku 1979. Do komunistického Československa sa však dostal až neskôr, myslím niekedy okolo roku 1983.

Vtedy to ešte nebolo tak, že si človek klikol na internet a za päť minút vedel celý dej. Film bol udalosť. Niečo, o čom sa rozprávalo šeptom, s napätím a trochu aj s pocitom zakázaného ovocia.

Môj spolužiak mal mamu, ktorá trhala lístky v kine. A tak sa ako trinásťročný dostal načierno na film, ktorý bol mládeži neprístupný. Vtedy sa také veci ešte brali vážne. Keď bolo napísané „mládeži neprístupné“, naozaj to niečo znamenalo.

Na druhý deň nám po obede v škole rozprával celý film. A ja som počúval s otvorenými ústami.

Opisoval loď, tmu, zvláštnu planétu, vajcia, tvora, ktorý sa prisaje na tvár, aj monštrum, ktoré má namiesto krvi kyselinu. To som si vtedy vôbec nevedel predstaviť. Ako môže mať niečo krv, ktorá prepáli kov? Ako môže byť tvor taký nebezpečný, že ho nemôžeš ani normálne zabiť?

Ako správny trinásťročný pubertiak sa však spolužiak najdlhšie a najživšie zastavil pri scéne, kde Ripleyová len v nohavičkách lezie do skafandra.

A tu musím priznať jednu vec. Aliena s kyselinou namiesto krvi som si predstaviť nevedel. Ale Ripleyovú v spodnom prádle som si predstavoval veľmi živo.

Keď predstavy predbiehajú obraz

Možno aj preto pre mňa Alien najprv nebol film. Bol to príbeh, ktorý som počul od spolužiaka. Legenda prerozprávaná cez školskú jedáleň, pubertálnu fantáziu a zakázané kino. A možno práve preto mal ešte väčšiu silu.

Keď totiž človek niečo nevidí, jeho vlastná predstavivosť často doplní veci horšie, zvláštnejšie a silnejšie než samotný obraz.

Cez všetky komunistické zákazy a obmedzenia sa ku mne Alien nakoniec predsa len dostal. Nie do kina. Nie legálne. Nie vo veľkej sále s dokonalým zvukom.

Ale cez videoprehrávač.

Vtedy už niektorí ľudia mali doma video a to bolo niečo ako malý zázrak. V malej izbe, na ešte menšom televízore, sme si za desať korún československých s kamarátmi tento film konečne vychutnali.

Teda… „vychutnali“ je možno silné slovo.

Zážitok v stokrát horšom rozlíšení

Pre dnešného diváka by bolo asi úplne nepochopiteľné, o akej kvalite pozerania hovorím. Dnes máme 4K, veľké obrazovky, čistý digitálny obraz, priestorový zvuk a všetko dostupné na pár kliknutí. Ale vtedy?

Ak sa vám niekedy podarí nájsť na internete ten najhorší, najviac rozpixelovaný DivX súbor, aký existuje, predstavte si ho ešte stokrát horší.

Do obrazu si pridajte šum, prebiehajúce pásy, rozmazané tváre, poskakujúci kontrast a zvuk, ktorý občas šušťal viac než samotný vesmír.

Do toho všetkého si domyslite unudený hlas jedného dabléra, ktorý bez väčšej zmeny tónu od rozprával úplne celý film — mužov, ženy, paniku aj smrť. A nad tým všetkým visel neustály strach, že páska každú chvíľu zomrie priamo vo videu.

A aj tak to bol zážitok. Možno práve preto.

Strach z toho, čo netušíš

Obraz bol síce mizerný, ale predstavivosť pracovala naplno. Tam, kde dnes vidíme každý detail monštra v ostrom rozlíšení, my sme často videli len tieň, šmuhu či rýchly pohyb v tme.

Pri Alienovi to však vôbec nevadilo. Naopak — možno mu to ešte pomáhalo. Pretože Alien nikdy nebol len o tom, čo vidíš. Bol o tom, čo tušíš.

Bolo to o tmavých chodbách Nostroma. O zvukoch niekde za stenou. O pocite, že niečo sa pohybuje tesne mimo záberu. O strachu, ktorý nevzniká z výbuchov, ale z čakania.

Keď sa k tomu pridala rozbitá VHS kvalita, špinavá hlava vo videoprehrávači a dokrčená páska, film dostal ešte jednu zvláštnu vrstvu. Nedostal sa k nám ako čistý obraz zo Západu, ale ako zakázaný, pašovaný signál z iného sveta.

Nebola to dokonalá projekcia. Bola to malá, tajná výprava do temného vesmíru — a na tú sa jednoducho nezabúda.