„A nemáš tam, Pane, nejakú inú voľnú pozíciu?“

Keď čítame Bibliu, veľmi ľahko sa nám hovorí:

„Pane, použi ma.“

Znie to krásne. Duchovne. Takmer hrdinsky.

Lenže niekedy mám pocit, že keby nám Boh spolu s povolaním ukázal aj celý pracovný popis, možno by naša odpoveď znela trochu inak:

„A nemáš tam, Pane, nejakú inú voľnú pozíciu?“

Pretože pozrime sa napríklad na Jána Krstiteľa.

Ešte pred jeho narodením bolo jasné, že tento človek bude mať mimoriadne poslanie. Nebol to niekto, kto sa jedného rána zobudil a rozhodol sa, že si založí službu. Jeho život bol od začiatku spojený s príchodom Mesiáša.

Žil na púšti. Nenosil práve najnovšiu kolekciu z Jeruzalema, jedálny lístok by tiež veľa ľudí nenadchol a jeho spôsob kázania by dnes asi neprešiel cez väčšinu marketingových poradcov.

Ale ľudia za ním chodili.

Krstil ich.

Volal ich k pokániu.

A celý čas robil jednu vec: pripravoval cestu niekomu inému.

Potom jedného dňa ten Niekto prišiel.

Ježiš.

Človek by čakal, že teraz sa začne tá najlepšia časť Jánovho života. Celé roky čakal na Mesiáša a konečne ho má pred sebou.

Lenže potom príde zvláštny okamih. Ježiš chce, aby ho Ján pokrstil.

Ján nechápe.

„Ale Ján mu odporoval a hovoril: Ja by som sa mal dať pokrstiť tebe, a ty prichádzaš ku mne? Ježiš mu však povedal: Nechaj to teraz! Patrí sa nám vykonať všetko, čo je spravodlivé. A tak mu Ján už neodporoval.“

Inými slovami: „Ján, dovoľ to. Teraz máš svoju úlohu. Urob ju.“

A Ján ju urobil.

Keď nie si hlavnou postavou

Na Jánovom príbehu ma fascinuje jedna vec. Ján veľmi dobre vedel, že celý príbeh nie je o ňom.

Keď za ním prišli jeho učeníci a začali ho upozorňovať, že ľudia odchádzajú za Ježišom, mohol začať žiarliť.

Veď si predstavte tú situáciu. Roky budujete službu. Ľudia za vami chodia. Máte meno. Máte učeníkov. A potom sa objaví niekto iný a všetci začnú chodiť za ním.

Ján však povie jednu z najkrajších viet v celom evanjeliu:

„On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ Ján 3:30

Keď to čítam s vedomím, ako Ján skončil, priznám sa, že mi napadne aj trochu čierneho humoru: Ján vtedy asi netušil, ako ho nakoniec umenšia.

Ale práve jeho veta vystihuje celé jeho poslanie.

Predstavujem si to trochu ako divadelné predstavenie.

Ján vstúpi na javisko. Dostane veľkú úlohu. Reflektory chvíľu svietia na neho. Zástupy ho počúvajú.

A potom príde hlavná postava. Kristus.

Ján ukáže smerom k nemu:

„Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ Ján 1:29,

A reflektor sa pomaly presunie. Ján ustupuje.

Nie preto, že jeho život nemal hodnotu. Nie preto, že sa stal pre Boha nepotrebným kusom inventára. Jeho úloha bola splnená.

Lenže potom prichádza časť príbehu, ktorá sa mi už číta oveľa ťažšie.

Toto mala byť odmena?

Ján sa postaví proti Herodesovi a povie mu pravdu, ktorú nechce počuť.

„Ján mu totiž hovoril: Nie je ti dovolené žiť so ženou svojho brata.“ Marek 6:18

A skončí vo väzení.

Tu sa na chvíľu prestaňme na Jána pozerať ako na biblickú postavu. Predstavme si človeka.

Celý život čakáš na Mesiáša. Žiješ na púšti. Vzdáš sa pohodlia. Pripravuješ mu cestu. Keď príde, ukážeš naňho ľuďom.

A potom skončíš v base.

A najhoršie na tom je, že vieš, čo Ježiš dokáže. Počuješ, že uzdravuje chorých. Slepí vidia. Chromí chodia. Démoni utekajú.

A ty stále sedíš za mrežami.

Keby som bol na Jánovom mieste, asi by mi hlavou začala chodiť veľmi nepríjemná otázka: „Pane, celý život som čakal na teba. Tak kde si teraz?“

A možno práve preto Ján pošle svojich učeníkov za Ježišom.

„Keď sa Ján vo väzení dopočul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov s otázkou: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Matúš 11:2–3

To je Ján Krstiteľ. Človek, ktorý Ježiša pokrstil. Človek, ktorý naňho ukázal a povedal: „Baránok Boží.“

A teraz sa pýta: „Si to naozaj ty?“

Nevieme presne, čo sa odohrávalo v Jánovej hlave. Biblia nám to nehovorí. Ale vôbec sa mu nečudujem. Možno jeho otázka neznamenala iba: „Si skutočne Mesiáš?“

Možno v nej bolo aj: „Ak si Mesiáš, prečo potom ja stále sedím tu?“

Ježiš mu nesľúbil, že otvorí väzenie

Ježiš odpovedal:  

„Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium. Blahoslavený je, kto sa nado mnou nepohorší.“   Matúš 11:4–6

Ježiš mu dáva dôkazy: „Ján, Božie kráľovstvo prichádza. To, čo si ohlasoval, sa deje.“

Ale všimnime si jednu vec. Ježiš nepovie: „A vydrž ešte dva dni, prídem ťa vyslobodiť.“

Práve toto je na tom pre mňa také tvrdé. Boh môže. Ale neurobí to.

A každý, kto niekedy úprimne prosil Boha o niečo veľmi dôležité a odpoveď neprišla tak, ako očakával, pozná túto otázku:

„Bože, viem, že môžeš. Preto nerozumiem, prečo to neurobíš.“

Možno je to jedna z najťažších viet viery.

A potom mu odseknú hlavu

Žiadny anjel neotvorí dvere väzenia. Žiadne zemetrasenie. Žiadny dramatický zázrak na poslednú chvíľu.

Herodes usporiada hostinu. Herodiadina dcéra tancuje. Herodes sa pred hosťami nerozvážne zaprisahá, že jej dá, čo si vypýta. A ona si vypýta Jánovu hlavu.

Tak zomrie jeden z najväčších Božích prorokov. Nie vo veku deväťdesiat rokov, obklopený učeníkmi. Nie po pokojnom živote. V žalári. Popravený kvôli rozmaru ľudí na hostine.

Z ľudského pohľadu? Príliš veselý život to teda nebol.

A predsa Ježiš o tomto človeku povedal:

„Amen, hovorím vám: Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ.“ Matúš 11:11

A toto ma zasiahlo. Predstavte si ten kontrast.

Ján sedí vo väzení a možno premýšľa, či sa niekde nepomýlil. A Ježiš vonku hovorí ľuďom: „Neviete, aký veľký je tento človek.“

Ján možno tieto slová nikdy počas svojho pozemského života nepočul.

Možno život meriame zlým metrom

My máme zvláštnu predstavu úspešného života: byť zdravý, dlho žiť, niečo zarobiť, niečo vybudovať, niečo po sebe zanechať, mať zabezpečenú rodinu.

A na ničom z toho nie je nič zlé. Má zmysel starať sa o zdravie. Má zmysel pracovať. Má zmysel šetriť, plánovať a budovať.

Lenže Biblia nám neustále pripomína, že toto nie je konečné meradlo života.

Keď sa pozrieme na niektorých veľkých Božích ľudí, podľa našich dnešných kritérií sa im totiž až podozrivo často „nedarilo“. Prorokov prenasledovali. Štefana ukameňovali. Jakuba zabili mečom. Pavol poznal väzenie, bitky, hlad a prenasledovanie. Ján skončil bez hlavy. A Kristus na kríži.

Ak by smrť bola koncom všetkého, potom by sme museli povedať: „Toto je katastrofa.“

A Pavol to vlastne priznáva:

„Ak iba v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najbiednejší zo všetkých ľudí.“ 1. Korinťanom 15:19

To je neuveriteľne dôležitá veta. Kresťanstvo nestojí na myšlienke: „Ver v Boha a budeš mať príjemnejší život.“

Stojí na niečom omnoho väčšom: Smrť nie je koniec.

Preto Pavol dokáže povedať:

„Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ Filipanom 1:21

Nie preto, že by nenávidel život. Ale preto, že smrť už nepovažoval za poslednú kapitolu.

Kto by teda chcel takúto službu?

A tu prichádza otázka, ktorá mi zostala v hlave. Kto môže vedome vstúpiť do služby Bohu, keď vidí, ako skončili niektorí ľudia pred ním?

Kto sa pozrie na Jána a povie: „Áno, Pane. Použi aj mňa.“

Asi iba človek, ktorý prestal veriť, že jeho pozemský život je celý príbeh.

Pretože ak je toto všetko, čo máme, potom treba život držať oboma rukami. Nazbierať čo najviac. Zažiť čo najviac. Chrániť sa. Predĺžiť život o každý možný rok. A hlavne príliš neriskovať.

Ale ak Kristus skutočne vstal z mŕtvych, potom sa celá matematika života mení. Potom človek, ktorý žil deväťdesiat rokov iba pre seba, nemusí byť víťaz. A človek, ktorému v žalári odsekli hlavu, nemusí byť porazený.

Nie sme hlavná postava

Možno je toto jedna z vecí, ktoré sa učíme najťažšie. Nie sme hlavnou postavou príbehu.

My prirodzene chceme byť. Chceme vedieť, ako náš príbeh dopadne. Chceme dokončiť svoje plány. Vidieť výsledky svojej práce. Dožiť sa toho, čo sme začali. Chceme záverečnú scénu, v ktorej pochopíme, prečo sa všetko stalo.

Ale čo ak ju nedostaneme? Ján ju nedostal.

Jeho život mi pripomína herca, ktorého režisér po odohraní jeho úlohy stiahne z javiska. Nie preto, že bol zlým hercom. Práve naopak. Odohral svoju úlohu. Len predstavenie pokračuje ďalej a on nikdy nebol hlavnou postavou. Tou je Kristus.

Práve preto bolo Jánovo vyhlásenie zo začiatku jeho služby také zásadné. Nebola to len pekná kresťanská fráza. Bola to veľmi nebezpečná modlitba.

A čo ak Boh povie: „Dobre.“

Možno preto nám Boh neukazuje celý scenár. Pretože keby Ján na začiatku dostal do ruky papier, na ktorom by stálo: Púšť. Samota. Kázanie. Mesiáš. Väzenie. Poprava. — možno by sa tiež spýtal: „A nemáš tam, Pane, nejakú inú voľnú pozíciu?“

My sa totiž veľmi radi modlíme: „Pane, použi ma.“

Ale väčšinou máme v hlave aj malú poznámku pod čiarou: Použi ma tak, aby to príliš nebolelo. Aby som videl výsledky. Aby som mal dosť času. Aby som neprišiel o príliš veľa. A ak sa dá, nech celý príbeh nakoniec pekne dopadne.

Lenže Jánov príbeh sa pekne neskončil. Aspoň nie z pohľadu človeka stojaceho pred jeho väzenskou celou.

A predsa Ježiš povedal: „Medzi narodenými zo ženy nepovstal nikto väčší ako Ján Krstiteľ.“

Možno teda existuje úspešný život, ktorý zvonka vôbec nevyzerá úspešne. Možno človek môže prehrať podľa všetkých meradiel tohto sveta a napriek tomu pred Bohom zvíťaziť.

A možno raz zistíme, že otázka neznela: Koľko rokov si žil? Ani: Čo všetko si stihol? Ani: Koľko si toho nahromadil?

Ale jednoducho: Čo si urobil s tým, čo som ti zveril?

Ján dostal jednu úlohu. Pripraviť cestu. A keď po tej ceste prišiel Kristus, Ján na neho ukázal:

„Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ Ján 1:29

Potom mohol ustúpiť. Hlavná postava už bola na javisku.

Keď sa dnes pozriem na jeho známe vety:

„On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ Ján 3:30

chápem, že ak ich vyslovím vážne, dávam Bohu právo rozhodnúť, ako bude vyzerať moje vlastné umenšovanie. A priznám sa, neviem, či mám odvahu modliť sa ich bez strachu.

Možno však viera nie je stav, keď sa už nebojím. Možno je to chvíľa, keď Bohu poviem:

„Pane, bojím sa. Nevidím celý scenár. A keby som ho videl, možno by som od tej úlohy utiekol. Ale ak si ma postavil práve sem, ukáž mi môj ďalší krok.“

Nemusím poznať poslednú scénu. Nemusím vedieť, koľko strán môjho príbehu ešte zostáva. A už vôbec nemusím byť jeho hlavnou postavou.

Stačí, ak budem verný v tej scéne, ktorú mi Boh zveril dnes.

A keď raz príde chvíľa, keď sa reflektor presunie niekam inam, možno pochopím, že to neznamená, že môj život bol zbytočný. Možno to bude znamenať iba:

Svoju úlohu si odohral. Príbeh však pokračuje.

A hlavná postava bola od začiatku tá istá. Kristus.