Duna

Príbeh, ktorý sa mi najprv premietal v hlave

Duna sa pre mňa nezačala veľkofilmom s Timothéem Chalametom a Zendayou. Nezačala sa obrovským plátnom, dunami v IMAXe ani dunivou hudbou Hansa Zimmera.

Začala sa na posteli v mojej detskej izbe.

Mal som asi šestnásť alebo sedemnásť rokov a dostal som sa k nejakému neznámemu sci-fi románu. Vtedy toho na trhu nebolo veľa, takže človek čítal rad radom všetko, čo sa mu dostalo pod ruky. A potom prišla Duna.

A musím povedať, že Frank Herbert to napísal skvelo.

/ Toto je knižka, s ktorou som to celé prežil. Žiaľ, tých štyridsať rokov je už na nej vidieť. /

Niektoré knihy čítaš a vieš, že čítaš text. Pri Dune sa mi však veľmi rýchlo stalo niečo iné — začal som ju vidieť. V hlave sa mi rozbehol vlastný veľkofilm. Púšť, piesok, Atreidovci, Harkonneni, Bene Gesserit, červy, proroctvá, moc, zrada. Niektoré scény si pamätám dodnes. Napríklad gom džabbár pri krku. Tá zvláštna skúška bolesti, strachu a ovládania seba samého.

Ešte som nevidel film, ale film už bežal vo mne.

Potom prišla Lynchova Duna.

A tú som videl hádam dvadsaťkrát. Viem, že dnes sa na ňu dá pozerať rôzne. Je stará, zvláštna, miestami čudná, niekedy až divadelná. Ale dodnes si myslím, že bola natočená majstrovsky. Mala atmosféru. Mala vlastnú špinavú, temnú, snovú poetiku. Nebola dokonalá, ale mala dušu. A niektoré obrazy z nej sa mi v hlave usadili rovnako silno ako tie z knihy.

Neskôr som sa dostal aj k ďalším spracovaniam Duny, myslím k tým televíznym častiam. Pozrel som si ich, ale úprimne — veľmi ma to nechytilo. Bolo to tam, malo to názvy, postavy, príbeh, ale chýbalo tomu niečo, čo by ma vtiahlo späť na Arrakis.

A potom prišla nová Duna od Denisa Villeneuvea

S hudbou od Hansa Zimmera.

A zrazu ma púštna planéta vtiahla späť naplno.

Niektoré zábery boli úchvatné. Nie len pekné. Úchvatné. Také, pri ktorých človek na chvíľu prestane rozmýšľať, či je to verné knihe, a jednoducho sa pozerá. Obrovské lode, piesok, ticho, rituály, hlasy, tiene, náboženský nepokoj, zvláštna vážnosť sveta, kde sa každý krok zdá byť súčasťou niečoho väčšieho.

Veľmi silno mi zostala v pamäti scéna so Sardaukarmi. Tie špeciálne jednotky, postavy dolu hlavou, krv, chlad, zvláštny hlas, ktorý niečo temne brblal do priestoru. To bola scéna, pri ktorej som si povedal: áno, toto je presne ten typ filmového obrazu, ktorý nepotrebuje veľa vysvetľovať. Stačí, že ho cítiš.

Aj keď práve tu by som filmu možno niečo vytkol.

Sardaukari sú predstavení takmer ako mýtická vojenská sila, ako niečo desivé, vycvičené, neľudské. Ale neskôr som mal pocit, že až tak výnimočne nepôsobia. Fremeni ich dávajú dole takmer ako kohokoľvek iného. A trochu sa tým stratí tá hrôza, ktorú film na začiatku tak dobre vybudoval.

A potom Zendaya.

Aj keď sa v prvej časti objavila len na chvíľu, pôsobila ako zjavenie. Nie preto, že by tam mala veľa priestoru, ale preto, že mala zvláštnu prítomnosť. Niektorí herci potrebujú dlhé scény. Iným stačí pohľad. A Chani v jej podaní bola zapamätateľná ešte skôr, než sme ju naozaj spoznali.

Druhá časť sa mi tiež páčila. Len som už mal pocit, že je akčnejšia. Že sa viac hýbe dopredu, viac tlačí dej, viac bojuje. Stále je to výborný film, ale prvá časť mala pre mňa viac tých veľkých, ohromujúcich momentov, pri ktorých som mal pocit, že nepozerám len príbeh, ale vstupujem do cudzej civilizácie.

Samozrejme, čakám aj tretí diel. Trailer sa mi páči a mám pocit, že Timothy Chalamet zo seba dostáva úplne inú polohu. Iný hlas, inú váhu, inú temnotu. Už to nie je len mladý Paul, ktorý sa nechá niesť osudom. Začína pôsobiť ako niekto, kto ten osud prijal — a možno sa mu až príliš zapáčil.

A potom som sa rozprával s bratrancom, ktorý Dunu práve číta.

Povedal mi, že si s ňou vo filmoch robia, čo chcú.

A vtedy som si uvedomil, že možno nastal čas vrátiť sa ku knihe.

Nie preto, aby som filmom niečo dokazoval. Nie preto, aby som hľadal chyby v každej zmene. Ale preto, že Duna pre mňa vždy bola najprv literárny svet. Svet, ktorý sa mi kedysi rozbehol v hlave ešte skôr, než som ho videl na obrazovke.

Kolekcia už stojí na poličke. A mám pocit, že vždy, keď jednu z tých kníh čo i len pootvorím, spod obálky sa začne sypať jemný piesok Arrakisu.

Možno je čas znovu otvoriť púšť.