2. HODINA – Sedem krokov k Baránkovej sláve

Rastúce napätie – „Ešte neprišla jeho hodina“ (Ján 7,30; 8,20)

Po tichom začiatku v Káne, kde sa Ježiš prejavil len pred malým okruhom ľudí a kde zázrak zostal skrytý pre väčšinu hostí, evanjelium postupne naberá na napätí.

Ježiš začína verejne hovoriť, uzdravovať, odhaľovať pokrytectvo, vysvetľovať zmysel Zákona i sviatkov. Nie všetci to prijímajú s otvoreným srdcom. Naopak – odpor rastie.

Uprostred sviatku v Jeruzaleme učí v chráme a niektorí sa ho už pokúšajú zatknúť. No evanjelista medzi riadky vkladá vetu, ktorá zaznie ako neviditeľná hradba medzi zlým úmyslom a jeho uskutočnením: „Ale nikto na neho nepoložil ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina.“

Nie obeť, ale ten, kto vie

Tu prvýkrát v evanjeliu vidíme, že „hodina“ nie je len o naplnení spásy, ale aj o Božej ochrane a suverenite nad časom.

Ježiš nie je obeťou okolností. Nenechá sa zatiahnuť do pasce. Aj keď sa zdá, že mocní majú navrch a masa je nevyspytateľná, existuje hranica, ktorú nemôžu prekročiť – pretože Boh ju stanovil.

Je to ako keby bol svet javisko, na ktorom sa môže hrať len to, čo režisér dovolí. A hoci herci sú plní vášní, plánov a hnevu, režisér drží tempo. Hodiny tikajú nie podľa kalendára veľkňazov, ale podľa vôle Otca.

Hodina ako znamenie slobody

Táto Božia kontrola nad časom Ježišovho utrpenia nás učí niečo zásadné. Ježiš nejde do Jeruzalema ako naivný prorok, ktorý sa stane obeťou sprisahania. Vystupuje ako ten, ktorý vie, kedy jeho čas príde.

A dovtedy – nič a nikto nad ním nemá moc. Nie preto, že by mal politický vplyv alebo ozbrojených nasledovníkov, ale preto, že jeho život je v rukách Otca.

Aj keď napätie narastá, Ježiš zostáva pokojný. Hovorí, čo má hovoriť. Učí, kde má učiť. Nevyhýba sa konfrontácii, ale ani ju nevyhľadáva predčasne. Ako ten, kto kráča po lane nad priepasťou – s istotou, nie s neistotou. Lebo pozná cieľ – a ešte presnejšie – pozná čas, kedy k nemu dôjsť.

„Ešte nie“ ako znamenie Božej moci

Toto tajomné „ešte nie“ je plné napätia. Ako keď búrka visí vo vzduchu, ale ešte nepraskla. Ako keď dvere ešte nie sú otvorené, ale už sa kľúč pomaly vkladá do zámku.

Učeníci nič netušia. Dav je rozdelený. Náboženskí vodcovia túžia po krvi. Ale Boh hovorí: ešte nie.

A tak Ježiš prechádza medzi nimi, akoby bol neviditeľný. Nie kúzlom, ale mocou hodiny, ktorá ešte nenastala.

Dôvera v Toho, ktorý drží čas

Týmto sa aj pre nás otvára niečo z Božieho spôsobu. Svet sa môže javiť chaoticky. Hrozby môžu narastať. Ľudia môžu plánovať zlo. Ale ak Boh nepovie „teraz“, nič sa nestane.

V tom je hlboká istota evanjelia. Nie ako útek pred realitou, ale ako dôvera v Toho, ktorý riadi dejiny – aj tie osobné.

Ježiš tak aj uprostred napätia ostáva slobodný. Nie izolovaný, ale ukotvený. Obklopený ohováraním, nepochopením a hnevom, no vie, že temnota ešte nemá nárok. Svetlo má svoj čas. A keď príde hodina, On ju prijme.

Ale zatiaľ – nie. Zatiaľ ešte nie. Lebo všetko sa deje vo svetle Božej vôle. Ani o minútu skôr. Ani o krok mimo.

Otázky na cestu:

• Vieš čakať na správny čas – alebo máš pocit, že musíš veci urýchliť?

• Vieš veriť, že aj v napätí a hrozbách si pod Božou ochranou?

• Ktoré tvoje „ešte nie“ môže byť v skutočnosti výrazom Božej moci?