War Machine

Keď sa vojenský patriotizmus stretne s mimozemšťanmi

War Machine je čistokrvný „dad sci-fi action“ — ten typ filmu, kde už od začiatku vieš, že ti nikto nebude rozoberať Fermiho paradox, filozofiu kontaktu ani etiku vojny. Dostaneš veľkého chlapa (Alan Ritchson), veľké zbrane, obrovskú mimozemskú mašinu a pocit, že americká armáda je posledná bašta ľudstva. Veľké výbuchy, vojaci v spomalených záberoch, dramatická hudba a reči o odvahe, bratstve a tom, že ľudstvo sa nikdy nevzdá. A vieš čo? Niekedy to úplne stačí.

Na jednej strane pôsobí film skoro ako moderný náborový spot americkej armády. Všetko je veľké, tvrdé a sebavedomé. Vojaci sú tu poslednou líniou obrany civilizácie a človek má miestami pocit, že sleduje kombináciu reklamy na Marines a sci-fi akčného blockbusteru. Kamera miluje techniku, disciplínu aj samotnú predstavu, že keď príde koniec sveta, zachránia nás práve títo chlapci.

Potom ale vstúpi tá druhá rovina — mimozemská hrozba.

Priznám sa, že ma vždy fascinovala predstava kontaktu s niečím z hlbokého vesmíru. Civilizácia, ktorá dokázala prekonať medzihviezdne alebo dokonca medzigalaktické vzdialenosti… a napokon jej zlyhá niečo ako chladič alebo prehrievanie motora. A práve v tomto kontraste sa podľa mňa War Machine trochu láme.

Film sa však vôbec nesnaží riešiť logiku svojho sveta. Ak dokáže mimozemská technológia precestovať hviezdne systémy, pravdepodobne by nemala problémy, s ktorými dnes zápasí obyčajné auto na diaľnici. Lenže War Machine podobné otázky ignoruje a rúti sa dopredu plnou rýchlosťou. A možno práve v tom je jeho najväčšia sila aj slabosť zároveň.

Tento film nechce byť Interstellar ani Arrival. Nesnaží sa o filozofické sci-fi, ktoré ti zostane v hlave ešte týždeň po dopozeraní. Je to čistý „turn off your brain“ večerný blockbuster. Pustíš si ho unavený po práci, chceš výbuchy, akciu a sympatického hrdinu — a presne to dostaneš.

A veľkú zásluhu na tom má Alan Ritchson.

Bez neho by film pravdepodobne veľmi rýchlo spadol na úroveň priemerného B-movie. Ritchson má výbornú fyzickú prítomnosť, prirodzenú charizmu a dokáže utiahnuť aj scény, ktoré by s iným hercom vyzneli smiešne. Je tvrdý, ale nepôsobí prázdno. Práve on drží celý film nad vodou a dodáva mu energiu, vďaka ktorej sa na to celé pozerá lepšie, než by si možno čakal.

War Machine mi viackrát pripomenul Bojovú loď. Rovnaká energia, rovnaký patriotizmus, rovnaké „armáda proti obrovskej neznámej hrozbe“ a rovnaké množstvo výbuchov. Filmy, ktoré nechcú riešiť veľké filozofické otázky. Chcú ti len dať pocit veľkej vojny proti niečomu obrovskému a neznámemu.

A vieš čo? Občas to úplne stačí.

Nie každý sci-fi film musí byť filozofickou meditáciou o ľudstve, umelej inteligencii alebo osude civilizácie. Niekedy chceš len dobré tempo, sympatického hlavného hrdinu a pár momentov, pri ktorých si povieš: „Dobre, toto bolo cool.“

Do kina by som na War Machine pravdepodobne nešiel. Nie preto, že by to bol vyslovene zlý film, ale preto, že dnes vzniká obrovské množstvo podobných blockbusterov a len máloktorý z nich v človeku naozaj zostane. War Machine je typický „jeden večer“ film — pozrieš, zabavíš sa, párkrát prevrátiš očami, ale zároveň sa nenudíš.

A niekedy je to úplne v poriadku.

Pretože aj sci-fi má právo mať svoje fast food filmy.