Tridsaťosem rokov pri vode

Tridsaťosem rokov.

Niekto to vysloví ako číslo. Pre mňa je to večnosť.

Ležím tu deň za dňom, v prachu a pachu chorých tiel. Každý z nás čaká, ale každý trochu inak. Niektorí majú ešte nádej – ich oči sú upreté na hladinu vody, ktorá sa možno raz zvíri. Veria, že vtedy budú rýchlejší než ostatní.

Ja už dávno neverím.

Moje nohy sú ako cudzie kusy dreva. Pamätám si ešte časy, keď ma niesli, keď som mal priateľov, rodinu, sny. Ale tie roky zmizli. Odniesla ich bolesť, sklamania a nekonečné čakanie. Dnes nemám nikoho. Žiadne ruky, čo by ma odniesli do vody, žiadny hlas, čo by ma povzbudil. Občas mi niekto hodí zvyšok chleba alebo ryby – z milosti, alebo len preto, aby si upokojil vlastné svedomie. Jem aj to. Lebo inak by som zomrel.

Aj tak to nie je život. Je to len pomalé umieranie.

Najhoršie sú rána. Keď otvorím oči a zistím, že stále dýcham. Vtedy sa pýtam: Načo ešte? Prečo som tu? Niektorí hovoria, že Boh uzdravuje. Ja mám pocit, že na mňa zabudol. A možno nie – možno ma nechal tu, aby som sa dusil vlastnou nádejou, ktorá sa už dávno rozpadla na prach.

Niekedy sledujem, ako sa voda pohne. Tí silnejší sa vrhnú, kričia, bijú sa, a niekto z nich vstane na nohy. A ja? Ja sa len dívam. Ležím. Počítam roky. Počítam neúspechy.

Dnes je sobota. Ľudia sa tlačia k chrámu, nesú obety a v tvárach majú výraz zbožnosti. Vedia, že v sobotu sa patrí myslieť na Boha – a občas aj na takých, ako som ja. Sobota je zvláštny deň. Nie preto, že by som mal odpočinok – ležím predsa vždy rovnako – ale preto, že sa mi niekedy ujde viac jedla. Hodí sa omrvinka, aby si človek pridal zásluhy pred Bohom. Mne je to jedno. Zjem aj chlieb podaný s pohŕdaním. Lebo hlad nepozná hrdosť.

Ležím teda a čakám. Nič viac nečakám.

A práve vtedy zastane pri mne tieň. Myslím, že je to pútnik – možno mi zhodí kôrku, možno sa odvráti. Už som si zvykol. Ale ten tieň neodchádza. Zostáva stáť. A potom počujem hlas. Iný než všetky, čo som kedy počul. Nie hlas ľútosti, ani almužny.

Hlas, ktorý ide priamo do hĺbky:

„Chceš byť zdravý?“

Nevidím mu do tváre. Stojí proti slnku, celé telo má zaliate svetlom. Ale viem, že stojí pri mne. A to je zvláštne – väčšina sa otočí, lebo im vadí môj výzor či pach rokov utrpenia. Tento muž však neodchádza.

Cítim, že ma vidí inak. Nie ako trosku, nie so znechutením. Vidí ma úplne. A jeho blízkosť je silnejšia než hanba.

Zaskočí ma jeho otázka. Veď všetci vedia, čo chcem. Prečo by sa ma na to pýtal? Moje ústa, naučené na bezmocnosť, však povedia: „Pane, nemám človeka, čo by ma zaniesol do rybníka, keď sa voda pohne. Kým sa dostanem, iný ma predíde.“

Slová hovoria o mojej biede. Ale srdce cíti, že on čaká inú odpoveď.

A potom povie: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď.“

Jeho hlas je tichý, ale v každom slove je sila. Najprv neverím. A zrazu – niečo sa stane.

Cítim to v prste na nohe. Po tridsiatich ôsmich rokoch sa pohol. Potom ďalšie nervy, šľachy, svaly. Ako keby suché drevo nasávalo život. Krv sa rozlieva, kosti sa napínajú, celé telo sa prebúdza. Dvíham sa. Najprv váham, no nohy ma nesú. Nohy, ktoré roky nepoznali silu.

Slzy mi zaplavia oči. Nie zo strachu, ani z bolesti – ale z radosti, úžasu, vďačnosti. Boh ma videl. Boh nezabudol.

Muž stojí pri mne a usmieva sa. Jeho pohľad je prenikavý, pokojný a pritom radostný. Akoby už vopred vedel, že nemožné sa stane možným.

Kroky sa stávajú istejšími. Pulzujúce nohy, teplo v kostiach, dych plný sily. A ja viem: toto nie je len uzdravenie tela. Toto je sloboda.

Odchádzam. Každý krok je oslava. Vietor mi veje do vlasov, slnko hreje na chrbát a srdce mi spieva. Patrím Bohu. Celý, úplne.

Za sebou počujem hádku. Hlasné, prudké hlasy farizejov – spory o sobotu, o zákony, o to, kto má právo. Ale ja sa len usmievam. Kto by sa teraz pozeral na pravidlá, keď sa Boh dotýka človeka a mení jeho život?

Srdce mi bije ako bubon radosti. Každý krok je modlitbou vďaky. Už viem, že nie som sám. Že utrpenie nebolo posledné slovo. Že Boh je blízko tým, ktorí čakajú najdlhšie.

A tak kráčam k mestu. Vzduch vonia slobodou, moje vnútro je plné pokoja. A srdce mi šepká: „Som slobodný. Som živý. Som jeho.“

1. myšlienka

A čo ty? Predstav si, že by si ležal tridsaťosem rokov bez pohybu. Že každý deň by si počítal len podľa toho, kto sa pri tebe zastaví a či ti niekto podá kúsok chleba. Že by tvoje oči sledovali, ako iní prichádzajú a odchádzajú, zatiaľ čo ty zostávaš tam – pripútaný k zemi, odkázaný na cudziu ľútosť.

Myslíš, že by ťa vtedy trápili tie isté veci, na ktorých ti dnes tak veľmi záleží? Zdali by sa ti všetky tie naháňačky, obavy, spory a dokazovania pred ľuďmi rovnako dôležité? Alebo by si zrazu uvidel, že každý nádych je dar, že blízkosť človeka má väčšiu cenu než všetky pravidlá, a že Božia prítomnosť je jediná, čo dokáže udržať tvoje srdce pri živote?

A možno práve to je odkaz tohto príbehu: že nepotrebuješ čakať desaťročia utrpenia, aby si zistil, čo má hodnotu. Môžeš už dnes, tu a teraz, upriamiť svoj pohľad na Toho, ktorý dáva život.

2. myšlienka

Aj dnes ľudia pozerajú často len na vonkajšie veci – na pravidlá, zvyky, tradície, ktoré im dávajú pocit istoty. Sledujú slová zákonov, deň sabatu, množstvo obradov, a pritom prehliadajú slabého, chorého, zúfalého človeka, ktorý stojí priamo pred nimi.

Ale Boh prichádza inak. On sa skláňa k zlomeným, k tým, ktorí už stratili nádej. On nechce len obrad, ale živé srdce. On nehľadá len našu poslušnosť, ale túži dať nám nový život.

A tak zostáva otázka: Na čo sa pozeráš ty? Na formu, alebo na podstatu? Na pravidlá, alebo na Toho, ktorý jediný dokáže pozdvihnúť človeka z prachu a dať mu slobodu?