Skôr ako Abrahám, Ja Som.

A čo spravíš ty, keď zistíš, kto pred tebou stojí?

Smiali sa.

Nie nad ním — nie priamo. Ale nad všetkým. Nad starým centúriom, čo ráno spadol z koňa, nad kričiacimi kňazmi, čo si špinili ruky prachom, nad slabosťou tých, čo viseli na dreve.

Marcus si utieral prach z prilby, keď ho zastihol tieň.

„Centurio,“ povedal veliteľ a hodil mu do rúk dosku.

Tabuľka s obžalobou. Zvyčajne ju pribili ešte predtým, ale dnes boli rýchli.

Nápis bol v troch jazykoch — Marcus spoznal len jeden.

Iesus Nazarenus Rex Iudaeorum

Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.

Zahmkal. „Kráľ?“

S úsmevom ukázal kolegovi nablízku: „Takého kráľa by som si vzal domov — zavesil by som si ho nad krb.“

Zasmiali sa. Smiech zakryl nepokoj, ktorý ešte nepoznal menom.

Kríž už stál. Ježiš na ňom visel. Nahý. Krvavý. Tichý.

A predsa... Marcus sa mu nechcel pozrieť do tváre. Nie úplne.

Oprel rebrík o kríž, v ústach klinec, v jednej ruke tabuľka. Druhou sa pridržiaval.

Drevo rebríka mu škrabalo dlaň, slnko ho pálilo do zátylku.

Začal stúpať.

Krok za krokom.

Niečo sa menilo.

Najprv to bol len tlak na hrudi. Potom chvenie v bruchu. Ruky zoslabli.

Krok za krokom.

Zhora visela ruka ukrižovaného. Bolo v nej viac než mäso. Bolo v nej niečo, čo nedokázal nazvať.

Ako prišiel bližšie, ucítil... nechcenú prítomnosť.

Ja som...

Ja som...

Prečo mu tie slová zneli ako meno?

Oči mu padli na Kristovu tvár. Nezakričal. Nepozrel sa mu do očí.

Ale niečo v ňom kričalo, že je videný.

Zastavil sa.

Na okamih zabudol na klinec.

Zovrel tabuľku.

Kráľ židovský.

Ale prečo sa cíti tak — malý?

Začal stúpať.

Krok za krokom.

S každým ďalším krokom cítil, ako sa mu pod nánosmi výcviku a cynizmu čosi trhá.

Niečo... mäkké. Staré. Možno spomienka. Možno duša.

Ale on sa nedal.

Nie tu. Nie pred ostatnými.

„Udržať tvár.“

To jediné, čo si tu mohol dovoliť.

Hru. Pózu. Smiech.

V duchu si pripravil vetu, ktorou sa dolu zasmeje, keď skončí:

„Nepribil by som ho ani za dvojmesačný žold. Veď je ľahší ako môj meč.“

Zovrel klinec v zuboch.

Ešte pár krokov. Už bol takmer pri vrchu. Kristova hlava bola blízko.

Až príliš.

Pozrel sa.

Tvár nebola ako z obrazov. Bola rozbitá.

Zbitá do fialova.

Zaschnutá krv v kútikoch pier.

Tŕňová koruna vpíjala bodce do čela.

A predsa...

Niečo v tej tvári neprosilo. Ani nepreklínalo.

Bolo tam ticho. Ticho, ktoré kričalo.

Marcus pocítil závrat.

Nie z výšky. Zo seba.

Nie.

Zahnal to. Rukou si zotrel pot z čela a zaskrutkoval si vlastné vnútro späť na miesto.

„Nie, ty nebudeš môj kráľ.“

Pevne priložil tabuľku. Zdvihol kladivo.

Ruka sa mu triasla. Ale udrel.

Prvý raz – kladivo zadunelo.

Druhý raz – hlbšie. Drevo zapraskalo.

Tretí raz – tabuľka držala.

Zohol sa, pomaly zišiel z rebríka.

Dolu ho čakal smiech a prach.

„A hotovo, kráľ dostal svoj titul!“ zakričal niekto.

Marcus len hodil kladivo do tašky.

„Má niečo cenné?“ spýtal sa kolega a ukázal na Kristove sandále.

Začali si hádzať los. O plášť. O opasok. O pásik z kože.

Marcus sa usmial.

Ale nie očami.

Vnútri bol ticho.

A prázdno.

A niečo v ňom kričalo, no on to opäť udusil.

Vtom k ich ušiam doľahli hlasy zhora.

Farizeji – hádali sa s Pilátovým pobočníkom.

„Nepíš, že je kráľ židovský! Píš, že tvrdil, že je kráľ židovský!“

Marcus sa otočil. Pozeral na tabuľku. Tá už visela nad hlavou ukrižovaného.

Nápis stál:

Ježiš Nazaretský, Kráľ židovský

(v hebrejčine, latinčine aj gréčtine)

Farizeji kričali. No centurio len mávol rukou.

„Čo som napísal, som napísal.“

Marcus sa oprel o kopiju. Vietor niesol pach krvi a prachu. Dav sa mrvil pod nohami kríža.

Pozeral.

Na muža na kríži.

Na tabuľku.

Nie, nie si môj kráľ.

A predsa... nič už nebude znieť tak isto.

Marcus dúfal, že ho už nikto nezavolá späť.

Ruky sa mu trochu triasli. Nevedel, či z výšky, z tepla alebo…

Z ničoho. Z ničoho!

Oprel sa o múrik, no nedokázal odtrhnúť pohľad od farizejov. Stáli pod krížom, rozhadzovali rukami, diskutovali s Pilátovým mužom. Ako keby ten kúsok dreva s pár písmenami mal moc meniť zákony neba.

Zvedavosť bola silnejšia než únava.

Pristúpil z boku. Jeden zo starších mužov v tmavom rúchu sa na neho zamračil, ale neodolal možnosti poučiť pohana.

„Čo vás tak rozčuľuje?“ spýtal sa Marcus, ako keby len tak, z nudy.

Farizej naňho zazrel, odfrkol, potom zašepkal:

„Ten Riman napísal jeho meno v troch jazykoch. Ale v hebrejčine...“

„Áno?“

„Začiatočné písmená... jeho mena a obvinenia – Ješu Ha-Nocri Ve-melech ha-JeHudim – vytvárajú...“

Zastavil sa, váhal, potom zašepkal ešte tichšie:

„...JHWH.“

Marcus nechápal.

Farizej videl jeho nechápavý pohľad.

Zúfalo zdvihol ruky:

„Meno. Božie meno! To sa nemôže písať nad hlavou zločinca! To je rúhanie!“

„JHWH znamená čo?“

„Znamená: Ja Som.“

Marcus o krok ustúpil.

Ako keby to slovo zarezonovalo v jeho kostiach.

Pozrel hore na tabuľku.

Ja Som.

On?

Nie, to nedáva zmysel.

Ale niečo v ňom nevedelo zabudnúť.

Farizej ešte lapal po dychu, keď k nim náhle pristúpil iný – mladší, zúrivý, s očami plnými žlče.

„Do čerta, čo ste to urobili! Vy ste ho korunovali! “

Jeho hlas sa niesol medzi kameňmi, prachom, krvou.

„Čo?“ nechápal Marcus. Farizej vedľa neho zbledol.

„Ja som ho počul! Tam v chráme! Ako sa rúhal!“ kričal novoprišlý, predierajúc sa cez vojakov a dav. Prst mal vztýčený, hlas mu praskal od hnevu.

„Tvrdil, že existoval skôr ako Abrahám! Že on je Ja Som! A vy mu to ešte napíšete nad hlavu?!“

Marcus sa zamračil. Niektoré slová rozumel, iné mu zostávali záhadou. Ale cítil, že tie slová sa zarývali hlboko – nielen do uší, ale do sŕdc tých, čo ešte stáli okolo kríža.

„Povedal: Keď vyzdvihnete Syna človeka, potom spoznáte, že Ja Som!“ pokračoval muž, chrliac slová ako oheň. „To sú jeho vlastné slová! Ja Som! Ako Hospodin! Viete, čo tým myslel? Tvrdil, že je Boh!“

Dav zašumel. Niektorí cúvli, iní sa skrčili, akoby ich niečo zasiahlo.

Muž zasyčal. „A my sme ho práve vyzdvihli!“

Marcus sa opäť pozrel na tvár ukrižovaného. Krv, pot a ticho. Ale oči... Oči, ktoré akoby vedeli. Nepreklínali. Nesťažovali sa. Boli plné pravdy, ktorá už nečakala na dôkaz.

Keď vyzdvihnete Syna človeka, potom spoznáte, že Ja Som.

Marcus si tie slová zapamätal.

A niečo v ňom sa zachvelo. Mlčal. Hlava sa mu motala. Slová sa zarezávali.

Starší farizej sykol: „My sme mu to tam nedali. Centurion. Zmeňte to. Trváme na tom.“

Marcus sa otočil. Jeho hlas bol suchý ako rímsky prach:

„Dajte pokoj.“

„Ale—“

„Dosť ste sa už naotravovali s týmto jedným.“

Obrátil sa.

Neodpovedal viac. Farizej ešte čosi kričal, ale jeho hlas už prestal existovať.

Marcus stál chrbtom k nim, pred ním visel muž.

Tvár. Rozbitá, opuchnutá. Tŕne v lebke, krv za nechtami. Oči, ktoré ešte žili. Oči, ktoré sa dívali niekam... za.

Nie naňho. Nie cez neho.

Ale do neho.

Marcus si položil ruku na hruď. Nebolelo to. Ale niečo tam chýbalo. Kde má hnev.

Stál, ako keby mu niekto vyrazil dych a zároveň mu vtisol niečo do hrude.

Všetko naokolo sa spomalilo.

Hlasy zanikli. Hádky zmizli. Aj rebrík, aj karty, aj jeho vlastná postava.

Zostal len kríž.

Kus dreva.

Pár klincov.

A nad hlavou tabuľka, ktorú sám pribil.

„Ježiš Nazaretský, kráľ Židov.“

Ale teraz vedel, čo tie písmená znamenajú.

JHWH.

Ja Som.

A akoby sa v tom okamihu nebo nad nimi pohlo.

Zatiahnuté slnko.

Ticho.

Zem si zrazu uvedomila, čo urobila.

Začalo pršať.

Nie prudko. Nie zúrivo.

Len tak... jemne, ako keď sa niekto rozplače bez zvuku.

Marcus zdvihol tvár k oblohe, a kvapky dažďa mu tiekli po lícach.

Zamiešali sa s niečím, čo tam nemalo byť.

So slzami.

Možno to nikto nevidel.

Možno sa nikto nikdy nedozvie, že rímsky vojak plakal.

Ale v ňom sa niečo zlomilo.

A v tom tichu, medzi dažďom a krvou,

počuť už len jedno meno. Jednu vetu.

„Ja Som.“