Prekliatie „úspešnej“ viery

Keď sme sa naučili fungovať bez Boha Hovorím to s vedomím, že ja som ten, kto tu celé roky chýbal, a nemám právo nikoho súdiť a ani nechcem. No práve ten časový odstup mi udrel do očí spôsobom, ktorý neviem ignorovať.

Bol som preč dvadsaťštyri rokov. Odišiel som ako márnotratný syn, ktorý veril, že si život dokáže vyskladať podľa vlastných predstáv a pravidiel, a trvalo takmer štvrťstoročie, kým som si naplno uvedomil, čo všetko som po ceste stratil. Keď som sa konečne vracal späť do spoločenstva, niesol som si v sebe zvláštny nepokoj, ktorý nepramenil zo strachu z ľudí či z možného odsúdenia. Moja obava bola hlbšia a tichšia: čo tam po tom čase vlastne nájdem? Keď som odchádzal, zbor pulzoval životom, sálala z neho váha silných učiteľov a kazateľov, ktorých slová mali v sebe čosi prorocké. Chvály mali svoju váhu, slúžili sme po celom Slovensku a Boh sa reálne dotýkal ľudských životov. Bol tam pohyb, bol tam rast, bola tam nádej.

Keď som sa však vrátil, našiel som niečo iné. Našiel som ľudí, ktorí Boha stále milujú, ľudí, ktorí sa stále neúnavne snažia a modlia, no v celom tom obraze akoby chýbal pohyb. Roky prešli, no mnohí akoby uviazli v zápasoch, ktoré mali byť už dávno minulosťou, a z odstupu času som namiesto rozkvetu cítil skôr úpadok. Tá otázka ma začala prenasledovať vo dňoch i v nociach: kde sa to pokazilo?

A bola tam ešte jedna vec, ktorá ma zarazila. Do zboru začali nenápadne presakovať prvky, ktoré tam kedysi neboli – rôzne vonkajšie formy, gestá, akási „choreografia“ viery. Zapálené sviece počas sviatkov, pašiové pochody, drevený kríž v popredí, ktorý sme predtým nepotrebovali. Samy osebe to nie sú zlé veci a na prvý pohľad pôsobia nevinne, dokonca zbožne. Ale vo mne sa ozvala tichá a neodbytná otázka: čo ak týmito symbolmi len nahrádzame niečo živé, čo sa nám po ceste vytratilo? Akoby sme si podvedome povedali, že keď nám to vnútri nefunguje tak, ako by sme chceli, pomôžeme si niečím zvonka, čo nám tú chýbajúcu prítomnosť pripomenie. Problém však nemusí byť v tom, čo sme pridali, ale v tom, čo sme stratili.

Možno to znie tvrdo, ale musíme si položiť otázku, či sme si z viery nevedomky neurobili niečo, čo sa viac podobá na bielu mágiu než na skutočný, živý vzťah s Bohom. Ak sme totiž uverili, že stačí vysloviť správne slová, dostatočne dlho sa modliť a udržať si vnútri určitú hladinu presvedčenia, aby sa veci začali hýbať podľa nášho želania, čo vlastne robíme? Stojíme uprostred duchovného boja a jedným z najväčších klamstiev nepriateľa nie je popieranie existencie Boha, ale to, že nás naučí veriť spôsobom, ktorý nás od Neho v skutočnosti odpojí. Je to spôsob viery, kde veľa hovoríme, horlivo vyznávame a nesmierne sa snažíme, ale pritom veľmi málo počúvame.

Potom prirodzene prichádza frustrácia. Vidíme okolo seba chorých, modlitby akoby narážali na tichý strop a veci sa nehýbu ani o milimeter. Odpoveď náboženského systému je pritom často rovnaká a zraňujúca: „Musíš veriť viac.“ Spomínam si, keď sme sedeli na bratskej skupinke a bratia jeden po druhom začali hovoriť o svojich chorobách a bremenách. V tej chvíli som mal pred očami zvláštny obraz – akoby som sa nepozeral na živé telo, ale na drevo poukladané na hromade, pripravené na zimu. Bolo to ťažké, nehybné, len čakajúce. A vtedy mi prebehla hlavou nepríjemná otázka: čo má človeka zvonka na nás vlastne pritiahnuť? Keď sme na tom často rovnako ako svet okolo nás – zápasíme, trápime sa a sme chorí, len s tým rozdielom, že k tomu pridáme nálepku „máme Krista“. Pre mnohých ľudí vonku to nevyzerá ako víťazstvo, ale skôr ako ďalšie obmedzenie. Akoby sme hovorili: nemôžeš žiť, ako chceš, ale zároveň ti neponúkame nič, čo by ti ukázalo, že tá obeta stojí za to. Nie je to preto, že by Kristus nebol odpoveďou, ale preto, že táto odpoveď sa stratila v spôsobe, akým ju (ne)žijeme.

A v tej chvíli som si uvedomil, že problém možno nie je okolo mňa, ale hlbšie – v samotnom chápaní viery. Že sa to niekde po ceste začalo nenápadne posúvať, až sme postupne začali nazývať vierou niečo, čo Boh nikdy vierou nenazval. Nie ako vedomé rozhodnutie, skôr ako tiché skreslenie, ktoré sa medzi nás dostalo tak prirodzene, že sme si ho ani nevšimli. A tak som sa začal vracať k Písmu, aby som si položil jednoduchú, ale zásadnú otázku: čo je vlastne viera v Božích očiach?

V Písme nachádzame grécke slovo πίστις (pistis), ktoré síce prekladáme ako viera, no jeho hlboký význam zahŕňa vernosť, dôveru a oddanosť. Nie je to technika na ovládanie reality ani duchovný nástroj na dosahovanie cieľov.

Biblia totiž nerozlučne spája vieru s pojmami ἀκοή (akoē) – počutie a ὑπακοή (hypakoē) – poslušnosť. Apoštol Pavol o tomto spojení píše:

„Skrze neho sme dostali milosť a apoštolský úrad, aby sme pre jeho meno privádzali k poslušnosti viery všetky pohanské národy,“ Rimanom 1, 5

Viera bez poslušnosti je len prázdnym konceptom, mentálnym cvičením, ktoré nemá moc hýbať nebom ani zemou. O Abrahámovi čítame:

„Vierou Abrahám poslúchol, keď ho Boh volal, aby odišiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; odišiel a ani nevedel, kam ide.“ Hebrejom 11, 8

Všimnite si ten detail – on neostal stáť na mieste a „neveril v dedičstvo“, on vierou poslúchol a išiel.

Aj samotný Ježiš, Boží Syn, nám ukázal cestu úplnej závislosti, keď povedal:

„Ježiš im teda povedal: ‚Amen, amen, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Lebo čo robí Otec, to robí rovnako aj Syn.‘“ Ján 5, 19

Ak On nekonal nezávisle na Otcovi, prečo si myslíme, že my môžeme používať vieru ako prostriedok na dosahovanie svojich vlastných cieľov? Peter nevykročil na hladinu rozbúreného jazera preto, že by mal abstraktnú silnú vieru, ale preto, že z úst Krista zaznelo jediné slovo: „Poď.“ Bez tohto slova by jeho pokus nebol aktom viery, ale nebezpečným pádom. A možno presne toto sa deje v našich životoch i zboroch – zúfalo sa snažíme kráčať po vode bez toho, aby sme sa predtým zastavili a spýtali sa, či sme vôbec počuli to kráľovské pozvanie.

V tomto bode však prichádza obrovské oslobodenie. Možno Boh od teba nečaká, že budeš veriť „viac“ v zmysle väčšieho tlaku či úsilia. Možno len čaká, že sa konečne zastavíš v hluku svojich vlastných vyznaní a začneš skutočne počúvať. Možno tvoja modlitba nemá začínať slovami „Pane, urob toto“, ale otázkou: „Pane, čo hovoríš Ty?“ A keď dostaneš odpoveď, netreba ju zložito analyzovať. Treba ju jednoducho urobiť. Aj keď je to maličkosť, aj keď to v tej chvíli nedáva logický zmysel. Práve tam, v tej tichej a jednoduchej poslušnosti, sa totiž začína skutočný pohyb. Nie tam, kde tlačíme na pílu viery, ale tam, kde sa pokorne vraciame k Bohu. Lebo tam, kde končí viera ako nástroj našich túžob, začína viera ako vernosť Jeho hlasu. A práve tam sa náš príbeh môže po rokoch konečne pohnúť ďalej.